žiarlivosť

Ležala na zemi a počúvala jej vzlyky. Jejplač. Jej smútok...Celý ich príbeh. Vyhŕkla jej kvapôčka vody z oka a pomalystekala po líci až s čľupotom spadla na zem, Presnejšie na kopček hliny posiatyzelenými lístkami a modrými kúskami neba. Na jeho čele stál kríž so 16 písmenkamistelesňujúcimi, čo po nás zastane, keď skončí naša životná púť. Kvapôčkasa napila do zeme. S láskou, ochotou stráviť všetok svoj čas v nej, splynúť sňou. Byť jedno telo, jedna duša. Navždy... Ležala tak, bez pohnutia, uchomprilepeným ku zrniečku hliny. Cítila iba teplo idúce z toho hrobu, tlkot srdcaa pulzujúcu krv v nej. A vôňu...Tu prekliatu vôňu, bez ktorej nevedelažiť....Jeho vôňu. Aj keď bol zahádzaný 2 metrami vlhkej pôdy ,aj tak prudko prenikala do nej. Pichala ju stále viac a viac. Spôsobovala jej krvavé nezaplátané diery v srdci. Ajkeď to už boli dva mesiace, čo si našiel novú záľubu, ktorá ho nie a nieprejsť, byť mŕtvym. Aj tak stále cítila jeho dotyky pulzujúce na jej tele. Aten dych. Dych, ktorý ju privádzal do šialenstva, Aj ten tu bol. Zem sazmenšovala a zväčšovala spolu s ním. Začala žiarliť na ZEM. Ona ho mala, kedychcela, kedy sa jej zažiadalo. Ona nie. Pochytila ju úzkosť. Jej ruky udieralido nej silnejšie a silnejšie v určitom tempe. A Zem plakala. Od bolesti, od modrín,ktoré jej spôsobovala. A zrazu utíchla. Navždy. Zavraždila ju...Keď si touvedomila, objavil sa jej úškrn na tvári. „Keď ho nemôžem mať ja, nebude ho mať nik iný.!" pomyslela si aodkráčala preč, ale ešte raz pre istotu kopla do zeme, a tá nič. Spokojnáopustila hrob.